Duben 2013

Možnosť voľby

25. dubna 2013 v 22:02 | Katarína Rovná |  Múza
Nedávno mi povedal blízky, mne veľmi blízky priateľ, že si ho všetci vyberajú ako poslednú možnosť. Ja som mu na to povedala, že to vôbec nie je pravda a že on je práve prvá moja možnosť voľby.
Aj vaši priatelia majú pocit, že si ich nevážite a že za nimi idete ako za poslednými? Urobte jednoduchú vec. Choďte za nimi a jednoducho ich objímte. Aj ja to robím. Napríklad, keď prechádzam okolo Betky Helexovej, tak ju jednoducho objímem a chvíľu pokecám, aj keď sa často spolu nezhovárame. Aj takýmto malým gestom môžete ukázať človeku, že si ho vážite. Povedzte mu, že je pre vás dôležitý ako každý iný človek vo vašom živote, že je ešte niečo viac. Váš symbol niečoho. Možno pohody, možno priateľstva či lásky. Každý človek si zaslúži niečiu pozornosť. Nikto si nezaslúži byť zabudnutý. A nikto si nezaslúži byť urážaný, aj keď si niekto myslí, že je to len zo srandy. Často nepoznáte človeka, ktorého urážate a neviete nič o jeho minulosti. Nemali by sme človeka urážať len preto, že sa na tom zabávame. Niekoho to môže (pardon za výraz) poriadne nasrať. Je to smutné, že sú aj takí ľudia medzi nami a že väčšina ľudí sa nikdy počas svojho života nepoučí.

,,Mysli pozitívne!"

12. dubna 2013 v 12:31 | Henrieta |  Skutočné príbehy
,,Mysli pozitívne." Tak tieto slová sa na mňa v poslednom čase valia z každej strany. Keby mi ich niekto povedal pred polrokom, tak ho vysmejem, pretože akokoľvek som sa vtedy snažila hovoriť si, že veci sa dajú do poriadku, všetko ma presviedčalo o tom, že nedajú. Bola som chorá a pod vplyvom mojej choroby som sa uzavrela pred svetom. Prekážala mi ľútosť od mojich kamarátov, od ľudí, ktorých som stretávala na ulici. Začala som byť alergická sama na seba a nakoniec som zanevrela aj na svoje vlastné JA. Nedokázala som pochopiť, prečo práve ja som sa ocitla v takej mizernej situácii. Kládla som si otázky typu: ,,Spravila som niečo zlé? Prečo sa mi to stalo?" Hľadala som chyby v sebe a vyčítala som si všetko, čo som v tej dobe urobila a mohlo mi to uškodiť. Teraz, keď sa k tomu retrospektívne vraciam, presviedčam sa o tom, že choroba sa musela zahryznúť aj do mojej mysle. Ako inak by som sa dokázala tak opustiť a na štyri mesiace zabudnúť , kto vlastne som? Štyri mesiace života len tak v nenávratne. Čo vlastne spôsobilo to, že som teraz tu, mám plnú hlavu snov, plánov, mám rada seba a ľudí naokolo a každý deň sa prefackám, keď sa moje myšlienky začnú uberať smerom, ktorý nevyvoláva úsmev? Všetci boli zo mňa zúfalí a snažili sa mi pomôcť, lenže ja som sa nechala strhávať vírom hlbšie a hlbšie. Boli dni, keď som sa prestala pozerať do zrkadla. Boli dni, keď som nevyšla z izby a nespýtala som sa rodičov, ako sa im darí. Boli dni, ktoré som celé prespala. Ja ako skoro dvadsaťročná žena, som sa začala správať horšie ako začínajúci pubescent. Za všetkým som videla krivdu a neprajníctvo. Rozčúlila som sa, keď som niečo počula v rádiu, keď som niečo videla v televízii. Nadávala som na celý svet, na jeho zvrátenosť a nespravodlivosť, ktorá tu vládne. Všetky tie správy o vraždách, krádežiach, politickej, či inej situácii ma privádzali do stále väčšieho a väčšieho šialenstva a hanbila som sa za celé ľudstvo. Nepraktizovala som sebaľútosť kvôli mojej chorobe, trápilo ma úplne niečo iné. Keď som sedávala v izbe, premýšľala som o tom, ako môžem ja zmeniť niečo tak veľké, ako je svet sám. Ubíjalo ma všetko to negatívne okolo mňa a opovrhovala som ľudskými činmi, tým, ako sa ľudia pretvarujú a jediné, o čo im ide, sú peniaze. Nelákalo ma hľadať medzi burinou štvorlístky, pretože aj tak som bola presvedčená, že keby som nejaký štvorlístok našla, niekto by mi z neho jeden lístok istotne odtrhol. A čo horšie, možno by mi ho celý uchmatol. V jedno ráno som sa zas prebrala s neskutočnými bolesťami brucha. Bola som taká nervózna, že som trhala zošity a kričala som, že chcem ísť znovu na diskotéku, že si chcem dať konečne poriadny kus čokolády, že si chcem ísť zacvičiť.. Keď bolesti neprechádzali, ale naopak, naberali na intenzite, na naliehanie maminy som zašla k lekárovi. Započula som predtým totiž rozhovor mojich rodičov a v ich hlase som počula beznádej nad mojim psychickým aj fyzickým stavom. Uvedomila som si, že ich veľmi trápim. Spomenula som si, čím všetkým si so mnou prešli za posledné roky a uznala som, že toho bolo dosť a už im nechcem pridávať ďalšie starosti. Lekár mi zistil znovu nejakú novú chorobu a ja som v tom momente, keď dopovedal všetky tie odborné hatlaniny, ostala sedieť oproti nemu s neprítomným pohľadom. Spýtal sa ma, či ma niečo trápi. Prišlo mi to také nelogické. Ako by ma netrápilo, keď sa okolo mňa deje toto všetko? Nič som mu nepovedala, len som cítila, ako sa mi v hlave prelievajú myšlienky. Ani sa ma žiadna z nich nechytila, len si tam tak voľne plávali. Vtedy sa zrazu z človeka v bielom plášti vydrala veta, ktorá mi pomohla viac, ako všetky tie lieky, ktoré mi dovtedy predpísal: ,,Stačí, aby ste si uvedomili, že všetko je vo vašej hlave." Keď som tam sedela, neuvedomovala som si vážnosť týchto slov, ale po tom, ako som prišla domov, mi zneli stále v ušiach. Počula som ich ozvenu každú sekundu a nedokázala som myslieť na nič iné. Mala som sa ostať ešte liečiť doma, no ja som šla na druhý deň do školy. Bola som opäť so spolužiakmi, opäť medzi ľuďmi. Každým dňom som naberala novú energiu a keď som prišla zo školy domov, spustila som na rodičov takú spŕšku slov, že ani nevedeli, ako majú reagovať. Kontaktovala som mojich kamarátov, počúvala som hudbu tak hlasno, až sa nám triasli okná v izbe, mala som chuť ísť si zabehať, chuť žiť. Začala som sa pozerať do zrkadla a hovorila som si, že je to lepšie. Aj keď v podvedomí som vedela, že to tak nie je, ale začala som sa smiať, že vždy som sa zameriavala skôr na vnútro a zrazu som sa pozerala na seba povrchne. Prestala som sa na to zameriavať. Prestala som rozmýšľať nad väčšinou vecí, ktoré ma robili nešťastnou. Začala som sa opäť stretávať s opačným pohlavím a dokázala som sa pri nich tak odosobniť, že sme sa vždy lúčili vysmiati a usmievala som sa ešte aj po príchode domov. Zistila som, že dokážem ľuďom prinášať radosť. Začala som tento prenos aplikovať na všetkých, či už na mojich kamarátoch, na rodine, na ľuďoch, ktorých som stretla v obchode, v autobuse. Aj napriek bolestiam som sa usmievala a to mi pomohlo na to čiastočne nemyslieť. Hnala ma vpred predstava, že chcem, aby boli všetci naokolo mňa šťastní. Niekedy na mňa síce doľahla melanchólia a to hlavne, keď som začala premýšľať nad nespravodlivosťou, no raz som išla von s jedným kamarátom a vyrozprávala som sa mu moje starosti. Že nechcem, aby ľudia ničili prírodu, nechcem, aby si navzájom ubližovali, pretože to ubližuje mne. Vtedy mi jeho slová veľmi pripomenuli môjho pána doktora. Rozprával mi, ako sa takisto trápi kvôli mnohým veciam, ktoré sa ho priamo nedotýkajú, ale zaujíma sa o ne, no vždy sa snaží myslieť inak, pretože by ho to položilo. Vraj všetky tieto veci necháva prechádzať nejako cez seba. Zamýšľa sa nad nimi, ale nedopustí, aby mu nedali spávať. Pretože sú to veci, ktoré sám zmeniť nemôže a keď sa orientujeme na niečo, čo zmeniť nedokážeme, nikdy nebudeme šťastní. Šťastie nám zaručí jedine to, keď začneme robiť veci, ktoré nám idú dobre a dokážu v nás vyvolať pocit spokojnosti. Pretože inak je to ako učiť sa čínštinu, keď si dobrý v matematike. Stretávaním sa s ľuďmi som získala veľa nových informácii a návodov na život. Ani som sa nenazdala a choroba bola pomalými krôčikmi odomňa ďalej a ďalej. Síce ešte stále je na mne prisatá, no ignorujem ju a verím, že jedného dňa si na ňu už ani nespomeniem. Vždy, keď som sa dostala do nejakej nepríjemnej situácie, snažila som sa ju riešiť s nadhľadom a v duchu som si opakovala: ,,Mysli pozitívne, nestojí ti to za to ." Vždy keď som sa do niečoho púšťala, vo vrecku som mala isté rezervy, a neočakávala som vždy najlepší výsledok. Sústredila som sa len na to, že chcem niečo dosiahnuť a spravila som pre to všetko. Neočakávala som výhru, stačilo mi uznanie. A keď náhodou výhra prišla, bola som na seba nesmierne pyšná a moje sebavedomie bolo zrazu vyššie. Vždy som si hovorila: ,,Keď kráčaš, nepozeraj sa na hviezdy, lebo cesta ti zakryje výhľad.", čo ma mimochodom napadlo, keď som sa raz vracala v noci domov, obdivovala som úžasnú nočnú oblohu a potkla som sa. Možno pred pár mesiacmi by som také potknutie brala ako schválnosť, alebo neprajnosť, no teraz som si z neho len zobrala ponaučenie, ktoré ma vedie počas môjho každodenného bytia. Nikdy som nemala v láske príliš sebavedomých ľudí, no teraz viem, že so zdravým sebavedomím ide všetko ľahšie, ako po masle. Prešiel istý čas a ja som na sebe stihla zapracovať. Nepotrebovala som k tomu veľa vecí, pretože nikdy som nebola slaboch. Možno som počas posledných troch rokov, čo som bola bezhlavo zaľúbená do jedného mladíka a zdieľala som s ním svoj život, stratila svoju skutočnú identitu, no človek sa nikdy nezmení do špiku kosti. Ale aj tak momentálne tvrdím, že vzťahy menia osobnosť a pravý charakter človeka. Preto mi teraz partnerská láska nechýba, aj keď láska je najvzácnejší a najjemnejší cit na tomto svete. Lásku obdivujem a je pre mňa každodennou inšpiráciou. No teraz sa zameriavam na seba, na svoje okolie, na to, čo je v mojich silách zmeniť. A na to, čo je nad moje sily sa nesústredím, pretože som len maličkým článkom v tomto obrovskom celku. Možno raz prídem na riešenie celosvetových problémov, ale chcem, aby som na ne prišla, keď sa budem smiať, pretože s úsmevom ide všetko jednoduchšie a také riešenia majú aj najväčšie predurčenie k úspechu. Ani teraz sa mi nedarí. Niekedy sa prebúdzam na bolesti, niekedy ráno nadávam na školu, obklopujú ma rodinné problémy, kde sú moji chorí starí rodičia s rakovinou, mozgovou príhodou a po mnohých infarktoch. Vidím, ako sa trápia moji rodičia, vidím, ako majú ľudia potrebu rozplakať druhých ľudí, ale vždy sa vo všetkom snažím vidieť niečo pozitívne. Vymyslela som takzvanú lopatovú metódu, a vždy keď sa predo mnou niekto sťažuje na úplné banálnosti, tak sa ho opýtam, či ju mám použiť. Ide o úder lopatou do čelovej oblasti. To by ste mali vidieť, ako sa zrazu človeku zmenia myšlienky. Z vlastnej skúsenosti viem, že každé negatívum má svoje pozitívum. Nenechám sa viesť tmavými lesnými chodníkmi, pretože tie sú nekonečné. V jednoduchosti je krása a nie je hanbou vybrať sa po osvetlenej ceste. Je len v našich hlavách, akú tú cestu chceme vidieť. Pretože aj po tej najkľukatejšej ceste sa dá kráčať rovno, vzpriamene. Život je krátky a po smrti by sme sa škvarili v pekle, keby sme sa tvárili, že sme na svete boli len na návšteve a nič sme nedokázali. Radšej budem brať celý život ako jeden veľký dar, než ako utrpenie. Na svete je faloš na každom kroku, ovplyvňujú nás zákony, zákazy, povinnosti, ľudia sú neľudskí.. Lenže navôkol je aj veľa krásneho a my sa takisto môžeme sústrediť tak na dobro, ako na zlo. Máte pred sebou švédske stoly, na ktorých sa vám ponúka nespočetne veľa príležitostí, ako si osladiť život, tak dúfam, že nesiahnete len po mede. Tak choďte a žite. Stretávajte ľudí, aj keď sú často zlí, a vytvárajte si úsudky. Hlavne nebuďte sami. Hľadajte v každom človeku jeho kvality, pretože v každom sa nejaké skrývajú. Vyhľadávajte prírodu a obdivujte jej dokonalosť. Tešte sa z každej maličkosti. Nehovorte si, že svet je krutý, ja viem, že je. Ale žiť sa oplatí. Uvedomte si, že život nie je čakaním na koniec búrky. Jeho podstata spočíva v tom, že človek by sa mal naučiť tancovať aj v daždi. Tak tancujte a keď sa náhodou šmyknete na blate a spadnete, nerobte okolo toho zbytočný rozruch a nenadávajte, pretože každé blato sa dá predsa umyť. Spoznávajte, a zaujímajte sa, bežte, kričte, smejte sa, snažte sa využiť každú sekundu dňa plnohodnotne a hlavne nikdy, nikdy nedovoľte, aby ste museli povedať: ,,Keby sa to dalo vrátiť späť, urobila by som to.." Pretože čas nemôžeme dostať späť, ani si ho kúpiť. Ale vy ho máte, tu a teraz tikajú hodinky. Tak čo, ste si to všetko ochotní uvedomiť?

Človek a masky v ňom

10. dubna 2013 v 14:51 | Henrieta Froľová |  Múza

Zapojili sme sa do súťaže "Komenský a my"


Človek a masky v ňom
Keď počujem slovo ,,maska", spomeniem si na rovnomenný film, v ktorom hrá hlavnú postavu herec Jim Carrey. Prišlo mi smiešne, ako sa po nasadení masky menila jeho osobnosť. Bez nej bol jednoduchý chlap s nízkym sebavedomím a s ňou bol jeden veľký živel. Ako malá som tento film mohla pozerať aj každý deň. No až neskôr mi život ukázal, že masky nie sú len súčasťou zábavy, divadelných predstavení, karnevalov či fašiangov. Majú korene už v dávnej minulosti a ich dôležitosť sa datuje už od praveku. Každý z nás vie, že v rôznych obdobiach v minulosti hrali veľkú rolu, znázorňovali bohov, menili osobu, ktorá ju mala na sebe na niečo iné. Ľudia si na ich výrobe dávali záležať a každá maska mala svoj účel. No my, keďže žijeme v dvadsiatom prvom storočí a doba, vynálezy a technika napredujú, vylepšili sme už dávno vymyslené a zaužívané masky. Vylepšili sme ich natoľko, že ich vôbec nevidno a splývajú s odtieňom našej pokožky, čiže nikto nevie, kedy nejakú masku máme. Ľudia si ju dnes dávajú ráno keď vstanú, spolu so spodnou bielizňou. Z doplnku sa stala neoddeliteľná súčasť nášho outfitu. Človek bez masky je totiž v tejto dobe ako slimák bez ulity, korytnačka bez panciera. Je zraniteľný ako malé dieťa. Čiže môžeme povedať, že maska je súčasť našej obrannej stratégie. Bojíme sa svetu ukázať, akí sme slabí, keď sme sami sebou. Spoločnosť na nás kladie rôzne, aj nezmyselné požiadavky a my sa ich snažíme bez námietok plniť. Pritom pod maskou v nás mnohých vrie ako sopečná láva náš nesúhlas a súperíme sami so sebou. Niekedy sa cítime byť stratení vo svete, kde je každý skrytý za masku. Ja sa cítim ako v klietke. Buď budem nosiť masku aj ja alebo ostanem nepochopená a zaslúžim si iba povrchné pohľady čudáckych masiek. Predstavte si, že by ste vyšli na ulicu nahí. Niekto by sa smial, iní by boli zdesení, ďalší by si mysleli, že ste sa pomiatli. Názory by boli rôzne. No skúste vyjsť na ulicu bez masky. Názor by bol jednotný a každý by hneď pochopil, že ste precitlivený blázon, ktorý je proti svetu, proti spoločnosti a má nejaký problém. No len vy sami by ste vedeli, že to nie vy ste blázon, ale všetci okolo vás. Pretože maska ostane vždy len maskou. A tie odpradávna slúžili na to, aby zmenili človeka na niečo iné a zakryli jeho pravú tvár. Skúste si aspoň na chvíľku dať dolu masku. Čo vidíte? Ja vidím vysmiate tváre, no skúste sa pozrieť hlbšie. Uvidíte ťažko sa dvíhajúce hrude ľudí. Ťaží ich všetko, čo nosia vo vnútri. Lenže to maska nezakryje. Aj keď sa snažia zakrývať všetko úsmevom, niektorí možno hnevom a rôznymi činmi, človek bez masky si rýchlo všimne, že nie je všetko tak, ako to vyzerá. Každý sa za niečo skrýva. Na duši zranení ľudia vyhľadávajú potešenie a vyrovnávajú sa so svojou bolesťou alkoholom, sexom, zabávaním v spoločnosti. Masky si myslia, že takýto človek má jednoducho rád život a užíva si. Ale len dotyčný človek vie, že keď pije, rýchlejšie zaspí, keď má styk, vyčistí si na chvíľu myseľ a keď je v spoločnosti, nestíha popri všetkých tých rozhovoroch vnímať tok svojich myšlienok. Radšej si necháme upchávať cievy, nechať skolabovať srdce, ako by sme mali odhodiť masku a priznať si sami pred sebou, že vo vnútri nás niečo rozožiera. Sme takí zvyknutí pretvarovať sa pred inými, že sa nakoniec pretvarujeme už aj sami pred sebou. Najdôležitejšie je preto priznať si chyby vo svojej vlastnej hlave. Ľudia vytvorili hranice svetadielov, štátov, no nikdy nebudú vedieť vytvoriť hranice v sebe a vždy budú chcieť niečo viac, ako môžu dostať. Pozrite sami, čo sme spravili s jednoduchými maskami. Vyvíja sa z nás nový živočíšny druh. S maskami sa už skoro vôbec nepodobáme na ľudí. Ľudskosť sa z nás totiž vytráca. Náš nový druh sa vyznačuje tým, že veľmi klame, závidí, nemá rád úspech druhých, podkopáva nohy, neplní sľuby, neváži si druhých ľudí a myslí len na seba. Uvedomme si, že v každom z nás je už niečo také. Masky nami manipulujú a my sa nimi necháme ovládať. Už dlhé roky počúvame, že nás raz ovládnu roboty a bojíme sa, že nám technické výdobytky prerastú cez hlavu a budú si robiť to , čo samé chcú, no nikoho by nenapadlo, že raz prerastieme cez hlavu sami sebe. Nikto by si nevedel predstaviť, že by sme sa báli sami seba a že my by sme mohli byť horší ako roboty. A predsa sa to deje a bojíme sa ukázať, čo sme naozaj zač. Chcela by som navrhnúť celej spoločnosti, nech skúsi odhodiť masky, nech si otvorí oči. Masky mali vždy ostať len doplnkom. Nemali sa stať vecou, pre nás potrebnou na prežitie. Všetko je na niečo dobré, aj masky, ale nie so všetkým sa treba zahrávať. A netreba to s vecami preháňať. Občas je dobré mať masku, ale aj obyčajné, možno pozitívne veci sa pri preháňaní môžu zmeniť na negatívne a škodlivé. Tak to opäť skúsme nepreháňať a buďme k sebe úprimní, neklamme si navzájom, dôverujme si a hlavne buďme empatickí. Súčasné masky sú horšími zbraňami ako bomby. Bomby dopadnú a hneď všetko zničia, masky chodia pomedzi nás a pomaly nás zabíjajú. Napríklad dôverujete človeku celé roky, delíte sa s ním o zážitky, o pocity, vie vo vás čítať a zrazu zistíte, že daný človek vaše tajomstvá hovorí ľuďom, ktorých sa to vôbec netýka a za chrbtom sa vám posmievajú z vášho nešťastia. Alebo keď od vás niekto niečo chce a nie je vo vašich silách splniť to, zrazu sa z milého prosiaceho človeka stane nevďačný, často nahnevaný egoista. To je ale to najmenšie zlo, ktorého sú masky schopné. Pretože masky dokážu brať životy. Bez súcitu zabiť človeka, vziať mu život, jeho existenciu. Dokážu veriť sľubom našej vlády, že sa budeme mať lepšie. Pritom, keď si tvrdo pracujúci človek doma zloží masku, rozplače sa. Rozplače sa pretože pracuje celý deň a nemá čas na rodinu, nemá čas si vychutnávať život, plniť si sny. O čom je taký život? O čom je to, báť sa každý deň o svoje deti, či budú mať zajtra čo jesť? A pritom každý sľubuje, že sa budeme mať lepšie. Kedy? Keď masky ovládnu nielen naše hlavy ale aj naše telo, staneme sa obyčajnými handrovými bábkami. Teraz nám beží čas, ktorý by sme mali využiť a bojovať proti maskám. Proti maskám v nás, proti maskám v druhých ľuďoch. Možno si po úspešnom výsledku spoločne poplačeme, možno sa konečne začneme všetci spolu smiať, ale nebudeme pasívni a nebudeme sa riadiť nepísanými pravidlami masiek. Možno si konečne splníme svoje túžby, nadýchneme sa z plných pľúc, vyznáme niekomu city, povieme niekomu ako veľmi nám ublížil, dostaneme ospravedlnenie, navzájom si odpustíme, preukážeme nesúhlas, budeme protestovať , proste vypustíme konečne naše myšlienky z hlavy. A hlavne si nebudeme závidieť, pretože každý bude robiť to, čo naozaj chce a má rád a nebude chcieť silou mocou to, čo má druhý človek. Začneme žiť... Lenže masky z nás spravili lenivých a pohodlných a mnohým ľuďom jednoducho vyhovuje skrývať sa za masky. Cítia sa byť uznávaní, pritom vo vnútri sú vyprahnutí viac ako púšť. Radi sa hrajú na niečo, čo nie sú. Berú identitu pravým hrdinom, pravým víťazom, ktorí si naozaj uznanie zaslúžia. Skúsme odhodiť masky a dokázať niečo bez nich. Až tie skutky budú najdrahšie. Až potom si uvedomíme pravé hodnoty a význam života. Návod na použitie je jasný a zrozumiteľný- zhoďme masky. Tak čo? Máte na to guráž?