Jedinečný zážitok

25. února 2013 v 21:29 | Henrieta |  ,,Milujeme" prax

Tento rok som si vybavila prax u nás v obci. Od druháku som vkuse niekde cestovala a chcela som zažiť niečo nové v neznámom prostredí, ale napadlo by vás, že aj v prostredí, do ktorého ste sa narodili, kde ste vyrastali a v škole, kde ste pred pár rokmi boli sami malými žiačikmi, môžete zažiť takisto niečo jedinečné a môže to vo vás zanechať naozaj niečo hlboké? Mne sa to stalo a opäť sa mi potvrdilo pravidlo, že netreba veci odsudzovať ešte predtým, ako ich spoznáme, zažijeme.
Ešte v prvý deň som z domu kráčala pomaly a ufrfľane. Vstúpila som do budovy a premietli sa mi pred očami spomienky ,,mého mládí". Základná škola 1. - 4. ročník a ja znovu v nej, skoro ako 20-ročná. Prešla som okolo dobre známych šatní a ostala som stáť na chodbe. Na tej chodbe, kde sme sa bezstarostne naháňali a ešte sa nám ani nesnívalo, čo všetko nás za pár rokov stretne. Detstvo je geniálne. Prehltla som nasucho tú hrču v hrdle a vstúpila som do družiny. V škole akurát prebiehala fašiangiáda a poobede sme deťom prichystali taký súkromný karneval. Píšem súkromný, pretože kedysi sme mávali karneval pre deti z celej obce a bola to dosť veľká akcia. Teraz si ho užívali len títo žiaci. Menší počet účastníkov však nebol problémom. Karneval mi veľmi pomohol, pretože som s deťmi nemusela hrať žiadne zoznamovacie hry, ale spoznali sme sa priamo prostredníctvom určitých činností. Pre deti sme pripravili súťaže, odmeny, občerstvenie a samozrejme sme sa poriadne vytancovali. Deti sa zabávali natoľko dobre, že som si s nimi ešte hádzala balóny dávno potom, ako už mali byť doma. Boli skvelí. Zapájali sa do všetkého, neodúvali sa a boli aktívni. Už v prvý deň som si mohla vďaka ich správaniu a konaniu utvoriť predstavu, akí by mohli byť. Ešte víkend pred praxou som sa rozprávala s kamarátmi, že bude ťažké ich zaujať počas celých dvoch týždňov. Rozprávala som, že dnešným deťom sa zavďačíte často už len počítačmi či mobilmi, no zas som sa mýlila. S deťmi sme sa počas tých dvoch týždňov zabávali aj bez takýchto ,,pomôcok".
Deti som si rýchlo obľúbila. Chodili na obed do asi 500 metrov vzdialenej škôlky a ja som ich vždy čakala pred dverami školy. Keď ma zbadali, rozbehli sa a natešene vykrikovali moje meno, a keď ku mne konečne tými krátkymi nohami dobehli, vrhli sa na mňa a ja som prosila všetkých svätých, aby som nespadla. Ale tie objatia a vysmiate tváre mi dodávali veľké množstvo energie, o ktorú ma síce potom počas dňa tí diabli zas obrali, ale ja som sa na nich nedokázala hnevať. Každý deň som si pre nich poctivo pripravovala rôzne súťaže, tvorivé dielne, tematické dni a hry. Občas som si pekne ponadávala, pretože som si nad prípravou posedela aj do polnoci, ale keď som s nimi na druhý deň moje plány realizovala, miešali sa vo mne super pocity. Zbožňujem, keď niekoho dokážem rozveseliť a pri nich sa mi to darilo každý deň. Možno si aj nájdem na hlave pár nových šedivých vlasov, keďže som zúrila doma a aj potom pri nich, keď som si šla vykričať hlasivky. Ach, to boli zvery.:) Veru, neraz som prišla domov zachripnutá a neraz som na nich skríkla až tak, že som neskôr mala chuť sa im ospravedlniť, ale vždy ma dojali, keď boli oni tí, ktorí sa mi za svoje činy ospravedlnili. Každý deň ma prekvapili niečím novým.
Chalani boli náladoví a pracovalo sa s nimi ťažko, no posledné dni boli ku mne veľmi milí a dokonca mi písali lístočky a kreslili srdiečka. Naozaj som si to vážila, byť s takými dobou nepoškvrnenými stvoreniami, ešte nepoškvrnenými. Vždy keď za mnou prišli smutní, snažila som sa ich rozveseliť a pomôcť im. Niekedy to zas robili oni mne. Jednoducho sme si sadli. Aj keď pri robení úloh sme sa vedeli rozčúliť navzájom, ja ich neustálym napomínaním a oni mňa nedisciplinovanosťou. Aj keď sme si však prešli aj takýmito útrapami, v posledný deň sme boli všetci tichšie ako obyčajne. Vzala som deti na poriadnu prechádzku, kde sme sa vyváľali v snehu, doslova.:) A potom sme spolu trávili posledné minúty v družine. Keď sa tomu už nedalo vyhnúť, začali sme sa lúčiť. Všetky deti sa na mňa vrhli a to ste mali počuť..Tie prosebne hlasy, aby som ešte prišla aj po prázdninách, zamračené tváre a psie oči. Zrazu bola obyčajná školská prax pre mňa až príliš osobná a hlas sa mi triasol, keď som ich s ťažko udržateľným úsmevom na perách uisťovala, že ich prídem určite pozrieť. Keď som pustila kľučku, kvapla mi na kabát slza a ja som znovu vykročila pomalým krokom, no tentokrát domov.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 pani S. pani S. | 26. února 2013 v 11:52 | Reagovat

Henrietka, som rada, že si poslala zopár skúseností z praxe a zaujímavou formou. Pekný deň. PS: uč sa na maturity :D

2 Gabriela Rá Gabriela Rá | E-mail | 26. února 2013 v 11:53 | Reagovat

Henka, tvoj príspevok ma dojal. Od zrodu vášho nášho časopisu každodenne sledujem nové príspevky a veľmi fandím tejto aktivite žiakov a učiteľov našej školy.
Som šťastná, keď môžem čítať optimistické príspevky na tvoju tému, lebo aj ja si myslím, že deti sa nijako nezmenili, ale sme sa zmenili my dospelí (asi od samej únavy tolerujeme to, čo by sme nemali).

3 Andy Budiašová Andy Budiašová | 3. března 2013 v 23:32 | Reagovat

Heni, až slza sa mi v oku objavila, super si to napísala :) Kedysi to bola školská prax, dnes to beriem ako jednu z krásnych a krátkych príležitostí, ktoré nám poskytla táto škola :)

4 Nat B Nat B | 11. března 2013 v 20:29 | Reagovat

Veľmi pekne napísaný článok. Bodaj by každý mal takéto super dojmy z praxe !:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama